Demotivovaná?

Určite sa vám to už raz stalo. Všetko vám vychádzalo, všetko sa darilo, mali ste niečo, čo vás napĺňalo a robilo vám radosť. A potom zo dňa na deň obrat o 180°.

Pred dvoma rokmi (približne) som si povedala, že s denníčkovými článkami končím. Ide mi to celkom fajn. Ale dnes tie moje problémy spomeniem fakt okrajovo, ani to neberte ako moje problémy, skôr iba niečo (dosť depresívne) na zamyslenie. A pokiaľ máte dobrú náladu, tak radšej ani nečítajte ďalej.

Hej. A zase sa mi to stalo. Netuším čím začať, vždy keď sa dostanem pod perex mám okno. A nepísala som večnosť. Tak začnem jednoducho.

Dnes som si bola vyzdvihnúť vodičák. A konečne (znova po takmer mesiaci) som si sadla za volant. Zistila som, že naše auto sa mi absolútne nepáči. A už vôbec sa mi nepáči ocov prístup k mojim fakt kurva začiatočníckym schopnostiam. (Slovo "kurva" berte v tomto prípade ako umelecký výraz, prosím.)

Takto naštvaná som nebola už dávno. Dokonca som znova raz zablúdila k myšlienke, o ktorej som si bola istá, že sa ňou už zaoberať nebudem, lebo je to blbosť. Takže sa teším, že si môžem psychiku zase dávať do poriadku.

Nepáči sa mi spoločnosť. Nepáči sa mi nič čo je okolo mňa. Všetko ma začína štvať, prestáva baviť. Nepáči sa mi, keď mi človek, ktorý ma pozná možno tak po mene a podla toho ako vyzerám, povie, že pôsobím drsne a agresívne. Nikto z takých netuší prečo. A z duše nenávidím keď ma porovnávajú.

Pravdepodobne mi teraz nezostáva nič iné, iba obetovať aj tú zvyšnú trošku času čo (ne)mám, nájsť si robotu na polovičný úväzok (z hosteskovania sa nedá žiť, hlavne keď je február a decembrovú výplatu ste ešte ani nevideli), budem šetriť, čo je u mňa viac ako nereálne. Vlastne všetko, čo chcem spraviť sa mi automaticky ruší s niečím druhým. Akoby som bola furt v jednom bode. A stále odo mňa niekto niečo chce. Nestíham. A mám pocit, že by mi bolo omnoho lepšie niekde inde.